Prológ

19. března 2010 v 20:54 | NeFeReT |  Mystery Girls
Tak za to, že som sem nič poriadne nedávala rozhodla som sa, že sem dám niečo nové... Čo tak novú poviedku? A čo tak dáke fansfiction? A čo tak Twilight? A čo tak o mojej triede?
A je to na svete, už to píšem dlho ale až teraz som sa to odvážila dať do PC, A je to tu venujem to mojej bývalej triede a aj tým, ktorý si to prečítajú...


(Z pohľadu Alex

Je skoro pol noc a mňa zase zobudili tie blbé susedove mačky. Hoci je tu aj iná príčina prečo som hore. Až mi s toho mráz behá po chrbte. Mám pocit ako keby bol niekto v izbe. Vypleštila som oči, pretože som začula jemné tichulinké kroky a hľadala som príčinu toho zvuku. Nevidela som však nič. Bola priveľká tma. Vyliezla som z postele a zamierila si to ku dverám a hlavne k vypínaču. Ako som sa dotkla chladnej podlahy, ucítila som dotyk na ramene mojej pravej ruke. Ten dotyk bol taký studený ako tá podlaha dokonca aj studenší. Chcela som sa vytrhnúť a zvriesknuť, ale ani jedno s toho sa mi nepodarilo. Zovretie bolo prisilné a príliš omamujúce, aby som sa bránila. Postava, ktorej nebolo vidieť do tváre ma s ľahkosťou strhla na zem tak, aby som ležala pod posteľou pričom neznáme čudo ma zakrývalo celým povrchom tela. Striaslo ma. Nie je nič príjemné ležať na chladnej dlažbe pričom Vás objíma nejaké studené mramorové telo. Upír napadlo ma hneď ako som sa zatriasla, ale tá triaška po chvíli ustala a tak isto aj ten nápad som rýchlo vypudila z mysle.
Otvorili sa balkónové dvere a trocha mesačného svetla presvietilo do mojej izby. Akurát toľko aby som si všimla dve veci. Po prvé: V izbe sú už dvaja nevítaní návštevníci a po druhé:
To nie je možné. To sa mi len zdá. To nemôže byť...
" Nemôžeš to nejako ukľudniť?" pošepol mi tichým hlasom. No mne sa zdalo ako keby kričal.
Nechápavo som po ňom čumela.
"Či nemôžeš dáko upokojiť to tvoje rozbúchané a vystrašené srdce. Ak sa ti to nepodarí prezradíš nás" vysvetlil mi teraz už o niečo zrozumiteľnejšie. Nejako som sa upokojila a polokľudným hlasom som povedala jedno meno:
" Jasper?" Vyplašene sa na mňa pozrel. Zakryl mi dlaňou ústa a pomaly vyliezol spod postele. Pokynul mi aby som ho nasledovala. Navonok celkom pokojná som išla za ním na balkón, kde som pred chvíľou videla tú druhú osobu. Pohľadom som sa dožadovala vysvetlenia, ale on iba mlčal. Jedným rýchlim pohybom si ma vydvihol do náručia a skočil dole. Pripadala som si ako handrová bábika. Pred očami sa mi premietol celý môj doterajší život. Myslela som, že to bude môj koniec. Zavrela som oči. Zoskočili sme predsa z podkrovnej izby, ktorá je na takej úrovni ako tretie poschodie.
Popod nos mi prebehol prúd čerstvého vzduch, veštiaci teplú noc.
"Ak je toto smrť tak je úžasná" zamumlala som cez stisnuté zuby, takže môj hlas bol sotva počuteľný. Niekto pri mne sa zasmial hlbokým, ale zato krásnym a lahodným hlasom. Zvedavosťou celá bez seba som chcela zistiť kto to je. Otvorila som oči a zbadala len rozmazané stromy, akoby som sa pozerala cez otvorené okno auta idúceho obrovskou rýchlosťou.
Nádhera. Prebehlo mi mysľou. Obzerajúc sa som hltala všetko čo mi prišlo do môjho zorného uhla, až kým sme nezačali spomaľovať. Nebolo to síce postupné zastavovanie. Bolo to skôr prudké zastavenie no mojím telom to ani nehlo. Pocítila som jemný pohyb a potom už iba moje nohy narazili do zeme. Pozorne som si prezrela najskôr zem, potom okolie. Stáli sme na červenej pôde, ktorej farba bola vidieť aj cez toto šero. A zároveň sme stáli aj na krásnej trávnatej čistinke uprostred lesa. Pohľadom som prešla na miesto kde stál "únosca".
Vo svetle mesiaca, ktorý osvetľoval celú čistinku som videla vzpriamene stojacu postavu s mramorovo bledou pleťou, v bielom oblečení a blonďavým vtáčím hniezdom na hlave.
" Čo sa stalo? Ako si sa sem dostal? Prečo som tu? Prečo si tu ty?..." zahrnula som Jaspera otázkami.
"Pomaly, neboj. Všetko ti vysvetlím. Len musíš byť trpezlivá." Trpezlivá. Dosť toho, že mi to hovorí moja matka. Však práve preto som sa od nej pred dvoma rokmi odsťahovala.
" Začnem tvojou prvou otázkou. Stalo sa to, že ťa prišli hľadať Volturiovci. Vyslali hľadačov talentov po celom svete, aby si zosilnili svoj klan. A teba našli ako jeden s prvých talentov..."

Talent? Volturiovci? Klan?
" Čo to má znamenať? Však Volturiovci neexistujú. Neexistuješ ani ty! Nechápem, čo tu robíš si predsa len postava z knihy" Vykrikujem tu ako nejaké nervózne kurča.
"Ty ich poznáš?" zostal na mňa vyjavene pozerať.
" A existujú tak ako ja. Však si do mňa štuchni." Šibe mu?!
"Aby si vedela, že som pravý a skutočný." Hups asi si všimol môj pohľad nabudúce musím byť opatrnejšia.
" Carlisle ma vyslal, aby som ťa dnešnú noc ochránil a zabránil tak tvojej premene. Máš naozaj silnú auru. Som zvedavý na tvoju schopnosť aj keď sa ju asi nikdy nedozviem. Takže ako vieš Volturiovci sú upíry tak ako ja. Hoci nie taký istý. Zajtra ti do vysvetľujem ostatné, ale teraz je čas na to, aby som sa pýtal ja." Spravil dramatickú pauzu. " Skade poznáš Volturiovcov? A skade poznáš mňa? A čo všetko o nás vieš? " Sakra čo som na výsluchu?
" Si Jasper Whitlock Hale Cullen?" spýtala som sa a hľadela na jeho tvár plnú rozpakov, ktoré nevedel zakryť. Prikývol.
" Máš sestru Rosalie po ktorej si zdedil meno Hale. Rosaliin muž sa volá Emmett Cullen a vaši rodičia sú Carlisle a Esme Cullen. Máš ešte nevlastného brata Edwarda a..." ešte je tam tuším Alice. Ale to posledné som dodala len v mysli, aby nepočul môj opovržlivý tón.
" A keď si bol človek bol si vojak premenila ťa istá... Hm na jej meno si teraz nespomeniem asi Margaréta alebo Maria?" pokrčila som plecami.
" A toto posledné mi neuveríš, ale ja Vás poznám s knihy" Fajn teraz nie len, že pripadám ako debil sama sebe, ale už aj jemu.
Začala mi byť trošku zima. Dokonca ma triaslo. Veď predsa, len som bola len v krátkej nočnej košieľke.
" Viem, že ti to nepomôže, ba aj pohorší, ale..." zase ma zobral do náručia a rozbehol sa naspäť k môjmu bytu. " ... už by sme sa mohli vrátiť. Pre dnešok už Volturiovci neprídu. Stretneme sa zase zajtra."
Užívajúc si cestu sme prišli až pri dom. Jasper vyskočil do okna tak ľahko, ako keby bol mačka. Zaklipkali mi oči. Cez únavu som cítila iba to, ako ma položil do postele a jemnú pusu, ktorú mi dal na čelo na dobrú noc.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Benkas Benkas | Web | 12. dubna 2010 v 11:08 | Reagovat

waw...apci sa mi to...xD idem citat dalej...xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama