1. kapitola - Prázdiny

22. května 2010 v 11:47 | NeFeReT |  My dreams
1. kapitola
Prázdniny

Tak čo sa týka Prológu som rada, že ste úprímné, potešilo ma, že ste napísali to čo si naozaj myslíte. Tu je 1. kapitola hádam bude trošku viac zaujímavá. A prepáčte za tie gramatické chyby. V slovine som bola vždy slabá.A čo sa týka tých smajlíkov a čísiel to som dala náročky, pretože to má byť písané takou zvláštnou denníkovou formou.
A ešte prológ bol veľmi nudný, pretože chcem, aby sa to postupne stupňovalo.
Ďakujem, že ste si prečítali aj tieto moje drísty.



Mám menší problém. Na základnej som sa tešila z odchodu na strednú, ale teraz mám z toho menšie obavy. Prídem do neznámeho priestoru, plného nových tvárí. S mojou povahou, nie celkom výrečnej osoby, bude trošku problém nájsť si priateľov. A je tu ešte jeden problém, čo ak nebudem zvládať učivo alebo si na mňa zasadne niektorý z profesorov.
To bude veru problém. Ja to predsa zvládnem ,, Treba iba veriť z celého srdca", hovorieval môj otec, ktorý zahynul pri havárií, keď som mala sedem. A ja ho poslúchnem.
Začula som mamu ako kričí z kuchyne. Utrela som si slzy z tváre a vybehla z izby. Čakala som, že tieto prázdniny si viac užijem ale kdeže, mama ma stále komanduje. Prikazuje, rozkazuje a zakazuje. Cez deň musím byť doma a pomáhať a v noci ma vyháňa. Vraj mám ísť von, zabaviť sa. To sa mi však už nechce.
,,Čo je mami?" spýtala som sa, keď som stúpila na posledný schod.
,,Za pár hodín k nám príde moja sestra aj z dvojičkami," oznámila mi. ,,Bola by som rada, keby sa o ne postaráš. Chcela by som s Veronikou prebrať zopár dôležitých vecí."
,,Jasne, mami," odvetila som jej. V týchto veciach nikdy nemalo zmysel oponovať.
,, Lea, ešte jedna vec. Zostanú tu celý týždeň."
Povzdychla som si. Vedela som čo to znamená. Každý deň ísť na zmrzlinu. Zostať tam pár hodín. Hojdať sa na hojdačkám a dozerať na to aby si tí malí zasrani nerozbili ústa. Potom prísť úplne vyšťavená domov, kde budem musieť žehliť, umývať riad a stále iba pracovať.

To bol týždeň stále to isté dookola. Večer som si ľahla s pomyslením na to, že by som sa ráno najradšej nezobudila.
Sesternice aj s tetou Veronikou odišli už poobede a mama ich išla vyprevadiť až na stanicu, takže som mala hodinku pre seba. Mohla som si konečne oddýchnuť.

Večer niekto zazvonil. Ako to mám vo zvyku ponáhľala som sa otvoriť, takže som sa skoro zabila na našich klzkých drevených schodoch. Otvorila som. Bola to moja kamoška Stela. Prekvapilo ma, že ju tu vidím, pretože k nám veľmi často nechodila a to už vôbec nie takto večer.
Nečakala, že ju pozvem dnu, preto vošla. Ani sa nevyzula a spustila.
"Tak ma napadlo, že keďže sme nikde neboli spolu na konci roka poďme to dakam osláviť teraz. Najlepšie do mesta. O hodinu nám ide bus." Vysypala to zo seba ako keby ju niekto naháňal. Ja som na ňu iba pozerala a hľadala som slová, ako sa vyhovoriť, lebo sa mi pravdu povediac ani veľmi nechcelo ísť.
" No... neviem či ma rodičia pustia" vysypala som zo seba tú najtrápnejšiu výhovorku. Dobre som vedela, že moja mama ma rada pustí. Vždy ma prehovárala aby som niekde večer išla. Ale ja nie radšej sa zavriem do izby a čítam.
Moja mama má uši všade, alebo steny sú také tenké, že akonáhle som dohovorila, pribehla a snažila sa ma čo najskôr vychystať, aby sme stihli autobus. Ja som teda pomaly a neochotne išla hore do izby obliecť sa. Vždy mi to obliekanie trvá dlho, ale teraz nie, na moju smolu bola so mnou Stela. Tá mi hneď vybrala veci čo si mám obliecť. Vybrala moje najobľúbenejšie čierne, elegantné tričko a rifle. Obula som si tenisky. Už sa zostáva iba namaľovať. Ách jáj, ako to maľovanie neznášam. Je to iba obyčajná piplačka a mne to ani nepomôže.

O pol hodinu sme už sedeli na zastávke. A ja som zase začala rozmýšľať.
Prečo som sa len nemohla vyhovoriť, že ma bolí hlava? Ja tam nechcem ísť. Dopadne to hrozne. Ešte nikdy som nebola na diskotéke. Vždy som sa z toho nejako vyvliekla.
" Lea už je tu bus! " vytrhla ma z rozmýšľania Stela.
" Hej, hej už idem. Len som sa trochu zamyslela."
" Ty a tá tvoja hlava. Mala by si konečne prestať lietať tak vysoko nad zemou" povedala mi z úsmevom génia. A poviem Vám ten úsmev jej vôbec nepristal.
Spoločne sme teda nastúpili do autobusu. Nebolo tam veľa ľudí iba taká partia, približne v našom veku. Vyzeralo to medzi nimi unudene, tak sme so Stelou zaliezli dozadu do päťky a celú cestu sme sa smiali a rozprávali. Spomínali sme na to aké to bolo v škôlke. Keď sme spolužiačkam kradli bábiky. Vždy, keď nás prichytili museli sme sedieť v kúte. A škola haha. To bolo sranda, keď sme povymieňali a niekedy aj zjedli desiaty :D.
" Konečná!" zakričal vodič a skazil nám zábavu. Mali sme šťastie, že sme aj chceli vystúpiť na konečnej, takže sme sa nepreviezli. Vystúpila som. Za mnou hneď išla aj Stela. Mali sme náladu sa smiať a neviem prečo, aj bežať. Ja som sa rozbehla, ako prvá. Za mnou bežala Stela.
"Pozor!" vykríkla zrazu. Ja som až príliš neskoro zbadala dôvod. Nestihla som ubrzdiť a vpálila som do chalana, ktorý stál pred klubom. Našťastie nebol z našej triedy takže bola malá šanca, že ho ešte niekedy stretnem. Nejako sa nám podarilo vstať. Ospravedlnila som sa mu a celá červená som vošla dnu. Stela zo smiechom vošla hneď po mne.
Výborne sme sa tam bavili, až kým ten chalan neišiel okolo a neprisadol si k nám. Ja som zase očervenela a začala sa mu ospravedlňovať.
" Odpustím ti, ak môžem spraviť toto!" povedal, schytil pohár a obsah toho pohára mi šplechol do tváre. Bola som celá mokrá. Začala som na neho nadávať. On a Stela sa tomu iba smiali. Toto im nikdy neodpustím. Povedala som si sama pre seba a vybehla som von.
Keď sa to tak zoberie nemôžem Stele zazlievať, že sa smiala. Aj ja by som sa smiala, keby som nebola celá mokrá. Ale jemu to neodpustím. Blbcovi ani neviem ako sa volá. V živote som ho nevidela a už ma oblial a spravil to úplne naschvál ako odvetu. Keby mi spravil niečo iné pochopím, ale takúto babskú vec? A ja som ho fakt nechcela zhodiť. Čo mám teraz robiť? Mám sa vrátiť, alebo odísť? Pôjdem naspäť a až tam bude ten idiot sedieť tak odchádzam.
Vošla som teda zase dnu. Pri stole sedela už iba Stela a čakala na mňa. Keď ma zbadala začala sa smiať. Podala mi svoje náhradné tričko, ktoré nosí vždy v kabelke pre prípad, že by sa obliala alebo podobne.
"Ani nevieš ako som ti vďačná" zakričala som jej a bežala sa prezliecť.
Po tomto všetkom sme sa zase začali super baviť. A ešte lepšie toho chalana som už nestretla. A dúfam, že už ani nestretnem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Chris Chris | 22. května 2010 v 13:38 | Reagovat

zaujímavé.... lepšie ako prológ... keby mne niečo také spraví niaky chalan vylejem naňho niečo tiež a ešte sa doňho poriadne pustím :D:D:D

2 CajushHP CajushHP | Web | 23. května 2010 v 21:56 | Reagovat

Takže hgo stretne..A bude s tpoho LOve story?? či??

3 Benkas Benkas | Web | 24. května 2010 v 16:37 | Reagovat

noo est eho stretnee...tesiim sa co z toho budee... :D :D

4 Foxie Foxie | Web | 25. května 2010 v 10:14 | Reagovat

No tak toto pokračovanie bolo na milión percent lepšie než prológ - dĺžkou, zápletkou aj počtom gramatických chybiek (nič mi nešlo vypichnúť oči...aspoň myslím). Ale ten chalan je náhodou celkom podarený s tým pohárom, len taký...neviem, skrátka taký :D. Takže som zvedavá, ako to vypáli (: . Anyway, nepísala si to mašinky ešte pred Mystery girls? Teda či si to nepísala dávnejšie a teraz zverejňuješ? Lebo mne príde toto skôr ako prvotina ;).

5 Arya Flowerny Turner Arya Flowerny Turner | 15. července 2012 v 23:35 | Reagovat

A ja dúfam že si s tým chalanom dá dokopy. Bola by to pecka :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama